Smutná porozchodová prax na Slovensku

Prax preukazuje, že cieľom štátnych orgánov je vyrábať z detí po rozchode polosiroty

Pokiaľ sú rodičia spolu, nik si budúcich rodičov nepreveruje. Deti môže mať ktokoľvek. Ak sa však rozvediete či rozídete, na to, aby vaše deti neprišli o jedného z rodičov, musíte prejsť vyšetrovaním, ako by ste spáchali nejaký zločin. Svoje rodičovstvo musí otec po rozchode „dokazovať“, podrobovať sa „šetreniu pomerov“ a "spôsobilosti", ako keby mal znovuzískavať vodičák po spôsobení nehody. Neušetria sa ani deti, aj tie sú trápené nezmyselnými psychologickými posudkami. Celé to trvá mesiace a niekedy aj roky a mnohokrát je počas tohto obdobia otcom bránené stretávať sa s deťmi pod zámienkou vymyslených chorôb či inými obštrukciami. Aj ten minimálny súdom stanovený styk je prakticky nevymožiteľný. Deti sú navyše mnohokrát manipulované s cieľom "vymazať im otca z hlavy".

V Zákone o rodine sa pritom jasne píše: (§24 ods.4) „Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov" a aby "bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.“ 

Napriek tomu štátne orgány, ktoré o deťoch rozhodujú - súdy a odbory sociálnoprávnej ochrany detí - po rozchode bez problémov odstránia zo života detí jedného z rodičov, vo viac ako 90% prípadov otca. Zhovievavo z neho urobia "párnovíkendového uja“ na návštevu a nehanbia sa „určiť styk“ aj na tri hodiny raz za dva týždne – napriek tomu že zákon hovorí o rovnoprávnosti rodičov. To ich zjavne nezaujíma. Rovnako ako neurčitý pojem „záujem dieťaťa“ ktorým sa oháňajú v každom rozsudku a dokážu zaň schovať čokoľvek. 

Štátne orgány svojimi rozhodnutiami znerovnoprávňujú rodičov a dôsledkom ich intervencie nie je zmiernenie porozvodového stresu a napätia, ale naopak, jeho eskalácia a hlavne zvyšovanie negatívnych dopadov rozchodu na dieťa. Podporujú škodlivé konanie rodiča, ktorý vníma dieťa ako svoj majetok a nerovnoprávnym postavením rodičov umožňujú používať dieťa ako prostriedok pomsty, vydierania, urobiť z neho rukojemníka sporu, či obeťou manipulácie.  Postkomunistický poručenský systém vyrába bezo zmeny už desaťročia z detí citových mrzákov.

Nalejme si ale čistého vína aj smerom k otcom - mnohé deti nemajú to šťastie na oboch milujúcich rodičov. Jeden z rodičov, väčšinou otec sa na ne často po rozchode vykašle. Ťažko ale zistiť kedy to naozaj nechcel a kedy bol vytesnený. Totiž aj v tom prípade, že sa otec má záujem podieľať na živote dieťaťa, má rovnaké a možno aj lepšie podmienky na starostlivosť, je len v minime prípadov výsledkom striedavá starostlivosť. Starostlivosť oboch rodičov, ktorú by mal štát chrániť, je dnes ako výhra v lotérii. Ak „striedavke“ jeden z rodičov (väčšinou matka) bráni, nie je nijako postihnutá, napriek tomu, že je to proti základným záujmom dieťaťa. Naopak, štátne orgány použijú blokovanie prístupu k deťom a neochotu jedného z rodičov dohodnúť sa ako zámienku na posúdenie, že "striedavú starostlivosť neodporúčajú". 

Aby sme neboli jednostranní – existujú aj výnimky - mnoho skvelých poručníckych sudkýň a sudcov však kvôli zle nastavenej legislatíve nemá možnosť a ani podmienky uplatňovať nové modely rozhodovania o osudoch detí. Ambicózne a obetavé sociálne kurátorky, ktoré chcú pomáhať deťom, nedostávajú podporu z vyšších miest a Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny. 

Štát investuje energiu a peniaze do pomoci deťom bez rodičov, no v tomto prípade z nich robí svojou priamou intervenciou polosiroty. Iste sú potrebné kroky proti korupcii, treba riešiť závažné problémy v našej krajine. No v tomto prípade ide „len“ o deti? Agenda porozchodovej starostlivosti o deti je žiaľ na chvoste záujmu politikov, pričom len za posledných 10 rokov štátne orgány rozhodovali o osude viac ako 180.000 detí! Z nich vyše 96% bolo zverených len jednému rodičovi. Deti pritom majú právo na oboch rodičov!