Dieťa v súdnej moci

JUDr. Eliška Mančíková

Občianske združenie Liga otcov, ktorého poslaním je ochrana záujmov maloletých detí, ako aj posilnenie princípu rovnosti rodičov, realizovalo analýzu rozsudkov slovenských súdov vo veci určenia styku rodiča s maloletým dieťaťom po rozchode rodičov. Ide o kvalitatívnu a obsahovú analýzu viac ako 1400 rozsudkov vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, ktoré sme zverejnili na našom portáli www.rozsudkyodetoch.sk. Je namieste uviesť, že ani proces získavania rozsudkov nebol a nie je jednoduchý, nakoľko mnohé súdy rozsudky nezverejnili, čím vzniklo dôvodné podozrenie z porušovania ústavného práva na informácie, ktoré je základným predpokladom verejnej kontroly štátnej moci.

Na základe žiadosti o poskytnutie rozsudkov v zmysle infozákona rozsudky poskytlo len 22 súdov z celkového počtu 62 (okresné a krajské súdy), z toho 2 krajské. Z Bratislavského kraja poskytli rozsudky len Okresný súd Malacky a až v týchto dňoch aj Okresný súd Bratislava III. Ostatné súdy sa odvolali na inštrukciu 21/2005 Ministerstva spravodlivosti SR č. 665/2005-53 o zverejňovaní súdnych rozhodnutí na internete, hoci podľa Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Uvedená inštrukcia sa dokonca netýka sprístupňovania súdnych rozhodnutí postupom podľa infozákona, týka sa iba zverejňovania súdnych rozhodnutí na internetovej stránke.

Podľa Ústavy SR čl. 41, ods. 3 starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Takýmto zákonom je zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len ZR) – podľa §38, ods. 2 ZR ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd rodičom obmedzí výkon ich rodičovských práv, ak žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života, alebo svoje povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností nevykonávajú vôbec, alebo nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa.

Podľa ods. 1 citovaného paragrafu súd môže pozastaviť výkon rodičovských práv a povinností, ak niektorému z rodičov bráni vo výkone jeho rodičovských práv a povinností závažná prekážka a ak je to v záujme maloletého dieťaťa; a podľa ods. 4 toho istého paragrafu súd pozbaví rodiča výkonu rodičovských práv, ak rodič zneužíva svoje rodičovské práva a povinnosti najmä týraním, zneužívaním, zanedbávaním maloletého dieťaťa alebo iným zlým zaobchádzaním s maloletým dieťaťom, alebo výkon rodičovských práv a povinností napriek predchádzajúcim upozorneniam závažným spôsobom zanedbáva.

Pokiaľ teda neprišlo k obmedzeniu, pozastaveniu alebo pozbavenia výkonu rodičovských práv a povinností, platí § 28, ods. 2 ZR podľa ktorého rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia, pričom pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Podľa údajov štatistického úradu SR v Slovenskej republike sa rozvádza každé druhé manželstvo. Podľa § 24, ods. 4 ZR súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov, ktorí sa rozvádzajú či nežijú spolu rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom, a dbá na to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

Ústava SR či ZR v tejto súvislosti nehovorí o matke, či otcovi, naopak Ústava SR v článku 12, ods. 2 zakazuje poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať kohokoľvek na základe pohlavia. Princíp proporcionality je základným východiskom pri aplikácii akéhokoľvek práva v právnom štáte. Ďalej úprava výkonu ústavou zaručených základných práv rodičov a ich maloletého dieťaťa v súlade s ústavou je taká úprava, ktorá pre dotknuté práva predstavuje faktické obmedzenie, ku ktorému prichádza z dôvodu plurality subjektov nositeľov rovnakých práv v čo najmenšej miere a taká, ktorá priznáva každému z dotknutých subjektov čo najširší rozsah výkonu ústavou zaručených základných práv.

V nevysvetliteľnom rozpore s vyššie uvedeným je však oficiálna štatistika Ministerstva spravodlivosti SR, podľa ktorej za minulý rok rozhodovali slovenské súdy o zverení do osobnej starostlivosti 13 052 detí, a z toho 11 038 zverili do osobnej starostlivosti matke a len 1 341 otcovi. V prípadoch, keď bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti matke mohol podľa analýzy sprístupnených rozsudkov stráviť otec s dieťaťom priemerne 54 hodín mesačne (7,5% celkového času za mesiac), a teda matka strávila s dieťaťom 666 hodín mesačne. Týchto 54 hodín sa realizovalo pre otca priemerne v 5 dňoch a 1,8 noci mesačne. 

Z ústavnoprávneho pohľadu nie je udržateľná situácia, keď je ústavou i zákonom garantované rovnoprávne rodičovstvo i právo dieťaťa na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom, avšak otcovi, ktorý môže na základe súdneho rozhodnutie stráviť s dieťaťom 54 hodín mesačne (a matka 666) je fakticky upieraný výkon rodičovských práv a povinností, ktoré okrem iného tvoria najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa. Takéto súdne rozhodnutia sú v rozpore so záujmom dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.Je vecou všeobecných súdov, aby pri zohľadnení všetkých konkrétnych okolností daného prípadu a z nich vyplývajúceho záujmu dieťaťa rozhodli výrokom súdneho rozhodnutia o konkrétnej podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahu medzi rodičmi a deťmi, avšak takéto rozhodovanie nemôže byť v rozpore s čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa, a štáty, ktoré pristúpili k dohovoru, musia vynaložiť maximálne úsilie, aby táto zásada bola uznaná.

Pre harmonický psychický rozvoj dieťaťa je otcovský prvok nevyhnutný a je v najlepšom záujme dieťaťa nestratiť kontakt s otcom v akomkoľvek veku, naopak k rozvoju dieťaťa je potrebné tento kontakt prehlbovať a utužovať. Práve množstvo času, v ktorom sa realizuje či už verbálne alebo neverbálne pôsobenie rodiča na dieťa, je primárnym elementom napĺňania rodičovskej zodpovednosti za výchovu. Styk otca s deťmi tak, ako ho upravujú súdy štandardne každý druhý víkend a súvisle len dva týždne počas letných prázdnin nijakým spôsobom nenapĺňa právo rodičov podieľať sa na výchove svojich detí a je porušením zákona. Je zjavné, že nie každý otec bude mať záujem podieľať sa na výchove dieťaťa, ale tým, ktorí takýto záujem majú, v žiadnom prípade nemôže byť súdnymi rozhodnutiami upierané ich základné ústavné právo, nehovoriac už o tom, že sú porušované základné práva dieťaťa.

Často sa spomína, že jednou zo základných podmienok zodpovednosti súdov voči verejnosti je kvalitné, dostatočné, presvedčivé a racionálne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V žiadnom súdnom rozhodnutí však nie je kvalitne dostatočne a presvedčivo zdôvodnené, ako si má dieťa vybudovať a udržiavať vzťah k obdivom rodičom, a ako má otec naplniť svoje právo podieľať sa na starostlivosti a výchove dieťaťa počas štandardných párnych víkendov či počas 54 hodín mesačne. Je nepochopiteľné, že často súdne rozhodnutia nereflektujú na zákonnú úpravu bez odôvodnenia, pričom mnoho krát sa javí, že úlohou súdneho rozhodnutia je styk obmedziť, či dokonca zakázať (ako inak vysvetliť rozhodnutím súdu určený styk otca v rozsahu 5,5 hodiny v priebehu dvoch mesiacov a podobné rozhodnutia), hoci rozhodnutie o úprave styku nemá suplovať rozhodnutie súdu podľa § 38 ZR.

Realizovaná analýza však ukázala, že nielen odôvodnenia, ale i výrokové časti rozhodnutí trpia vadami. Okrem odôvodnení, z ktorých nie je možné postačujúco zistiť skutočný právny základ pre výrok rozhodnutia, sú časté aj výroky rozhodnutia, ktoré súčasná právna úprava ZR ani nepozná. Podľa platného znenia ZR je možné dieťa zveriť do osobnej starostlivosti jedného rodiča, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do náhradnej starostlivosti. Vo výrokoch súdnych rozhodnutí z minulého roku sa však možno dočítať aj o zverení dieťaťa do výchovy (tento inštitút platil v starom zákone o rodine do roku 2005). Ak máme hovoriť o kvalite súdnych rozhodnutí, zrejme je niekedy potrebné položiť latku trochu nižšie a domáhať sa najprv na súde zákonného výroku rozhodnutia (pričom výrok rozhodnutia v súlade so zákonom je v právnom štáte samozrejmosť) a až potom kvalitného odôvodnenia.

Je potrebné ešte doplniť, že už takmer rok je účinný § 24 ods. 2, podľa ktorého ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa. V minulom roku z 13 052 detí, o zverení ktorých súdy rozhodovali, len v 114 prípadoch bolo dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, hoci zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade záujmu obidvoch rodičov o osobnú starostlivosť o dieťa, je takáto forma zverenia tá, ktorá eliminuje faktické obmedzenie, ku ktorému prichádza z dôvodu plurality subjektov nositeľov rovnakých rodičovských práv v miere čo najmenšej a tá, ktorá priznáva každému z dotknutých subjektov rovnaký, resp. čo najširší rozsah výkonu ústavou zaručených základných práv.

V článku 41, ods. 1 Ústavy SR sa okrem iného uvádza, že rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona, pričom sa zaručuje osobitná ochrana detí. Je to však vo svetle príslušných súdnych rozhodnutí skutočne tak!?


článok písaný pre portál otvorené právo