Ako nezrelé matky vytesňujú otcov zo života detí

Problém vytesňovania otcov z citového života detí skutočne existuje. Potvrdí to väčšina manželských či rodinných poradcov, sociálnych pracovníkov alebo opatrovníckych sudcov. Hlavnými postavami, resp. aktérmi našej štúdie sú matky, kde ich podstatnou charakteristikou  je osobnostná  a emocionálna nezrelosť, teda matky z hľadiska dosiahnutého stupňa osobnostného a citového vývoja podpriemerné.
Avšak je ľahostajné, do ktorej kategórie vytesňovaný otec patrí; väčšinou si nebýva vedomý, čo sa vlastne deje. Podstatné súvislosti si uvedomuje až veľmi neskoro, niekedy vôbec nie. Pokúsime sa zodpovedať otázku, prečo to nezrelé matky robia, a taktiež podáme prehľad postupov, ktorými sa v rodinnom živote snažia tento cieľ dosiahnuť.

Najskôr niekoľko viet o zdravom základe materskej funkcie. Snáď všetky matky, ktoré existovali či existujú, sa najskôr snažili vytvoriť si s dieťaťom základný pozitívny citový vzťah. Matka sa dieťaťu venuje, kŕmi ho, odstraňuje nepohodlie, "fúka na boľačky", hrá sa s ním, sprostredkúva príjemné veci. Načúva detskému džavotu alebo rozprávaniu a tiež rozpráva o svojom detstve: "To keď som ja bola malá ako ty, tak som...." Taktiež poučuje, varuje, rozkazuje: "Tú žihľavu nechytaj, spáliš sa!" Dovtedy  je všetko v poriadku.

Avšak u emocionálne nezrelých matiek nastupujú infantilné postoje, vedúce k odklonu od optima a jeho pozitív, k patológii. Pravidelným zámerom týchto matiek je eliminovať otca zo života dieťaťa a dieťa si privlastniť. Používajú k tomu už vyskúšaný systém s rôznymi situačnými variantmi. K prevzatiu bohato postačuje i podpriemerný intelekt, avšak nevyhnutnou podmienkou je archaická, primitívna, infantilná štruktúra emócií a citov. Jej opakom je civilizovaná, rozvinutá, dospelá, diferencovaná, adekvátne reagujúca štruktúra, ktorá však bohužiaľ týmto matkám chýba.

Výsledkom takejto aktivity nezrelej matky je, že sa dieťa vo všetkom obracia len na ňu, otec ako keby doma ani nebol; matkine odpovede na otcove otázky sú veľmi stručné, signalizujúce, aby sa otec ďalej na nič už nepýtal. Neskôr prichádza k prejavom devalvácie otca, nepriateľstvu, k urážkam, niekedy i k fyzickému napadnutiu otca matkou. Za tejto situácie často prichádza k postihnutiu dieťaťa nazvaného syndróm zavrhnutia rodiča (v anglosaskej literatúre PAS). Ide o závažné poruchy vo vývoji dieťaťa, preto nezostáva než sa pýtať po ich pôvode.

l. Prečo sa nezrelé matky takto chovajú?

Čo ich k tomu vlastne vedie? Máme tu niekoľko možných vplyvov a motívov,vzájomne sa posilňujúcich, avšak zatiaľ nevieme, v akom sú vzájomnom pomere. Inými slovami, zatiaľ nevieme vedeckou metódou zmerať, aký vplyv/motív je rozhodujúci a aký prípadne len doplnkový. (Je možné, že by sme to dokázali, ale akademickým pracoviskám sa do takejto úlohy nechce. Ako sme uviedli na začiatku textu, ide vlastne o tabuizovanú tematiku.) Začneme tým najstarším vplyvom.

Ak je matka nezrelá, potom má len obmedzené spektrum ku klasifikácii okolitých ľudí a len obmedzený repertoár emocionálnych reakcií. Tie majú skôr archaický charakter, napr. vlastniť všetko, rozhodovať o všetkom, zvíťaziť na celej čiare. V záležitosti detí to potom znamená "mať deti vo výlučnom vlastníctve"

Myslíme tým, že taký rodič formoval a formuje psychiku dieťaťa tak, že nie je schopné si vytvoriť hlbší vzťah k inej osobe (v optimálnom prípade k primeranej protistrane opačného pohlavia). Priebežne rozhoduje o dôležitých záležitostiach dieťaťa, i keď už je vekom dospelé, nepraje snahám dieťaťa nadviazať zmysluplný vzťah k iným osobám a pokiaľ sa to dieťaťu (dospelému) podarí, potom mu ich taký rodič narušuje, prípadne na nich parazituje. Druhotne sem patrí i potreba nášho nezrelého rodiča "byť výlučným architektom duše svojho dieťaťa", vytesniť druhého rodiča (ktorý má ako jediná ďalšia osoba na svete rozhodovaciu právomoc vo veci výchovy dieťaťa) na perifériu vplyvu. Prioritu má úzky, sebecký záujem typu "po nás potopa"

Ak je matka naopak osobnostne a emocionálne zrelá, potom dokáže okolitých ľudí jemne diferencovať, používa široký repertoár emočných, citových a postojových reakcií (vrátane kompromisných) a do svojich úvah a rozhodnutí začleňuje celú radu informácií o prípadných pozitívach a negatívach, ale najmä o pozitívach pre svoje deti. Praje im dobrý vzťah o otcovi, s ktorým je schopná spolupracovať a oceňovať jeho podiel v rodine.

Zhrnieme: čím nezrelšia matka, tým skôr uplatňuje archaické mechanizmy a reakcie, a nie jemnú diferenciáciu.

ll. Systém vytesňovania
Doteraz sme sa zaoberali vplyvmi na matku a jej dispozíciami, ktoré v súhrne vedú k jej jednaniu, vytesňujúce otca zo života detí. Teraz sa zameriame na rôzne aktivity, ktorými taká matka žiadaného stavu dosahuje - aj keď často bez vedomého zámeru.

Tieto aktivity sú pozoruhodným spôsobom maskované. Sú prezentované ako prirodzené, potrebné, oprávnené alebo len "náhodné", prípadne tolerované v rámci širšej normy výkyvov nálad u stresovaného rodiča a pod. Nepoučený vonkajší pozorovateľ - i dosť  bystrý - nepostrehne, že majú spoločný cieľ. Až pri bližšej analýze väčšieho množstva popisov takýchto rodinných situácií si tieto súvislosti uvedomíme a môžeme matkine aktivity správne označiť ako vytesňujúci systém.

Do vytesňujúceho systému matky patria:


1. Málo kontaktov  dieťaťa s otcom.
2. Priebežný tok informácií od matky k dieťaťu vrátane hodnotenia (kladné, či devalvačné) ďalších osôb a ich kategorizácie.
3. Vytváranie postojov dieťaťa, jeho emočných reakcií, priateľstvo či spojenectvo s ďalšími osobami.
4. Korupcia dieťaťa.
5. Odhaľovanie vinníka.

1. Málo kontaktov  dieťaťa s otcom
Rozsah rodinných činností je koncipovaný tak, aby dieťa malo len málo kontaktov s otcom, a to preto, aby dieťa nemohlo z vlastnej skúsenosti korigovať nepravdivé informácie. Spomeňme na totalitné praktiky zákona styku s cudzinou a obmedzenie informácií odtiaľ. I keď matky majú na deti v priemere viac času ako otcovia (od tých sa očakáva nejaký zárobok navyše), mnohé nezrelé matky sú s deťmi  - v rámci vytesňujúceho programu - až do svojho vyčerpania, len aby zabránili ich širšiemu kontaktu s otcom. Dieťa je tak oberané o prežitie v triangulárnej rodinnej mikrosociete, namiesto toho žije prevažne v zdeformovanom duálnom vzťahu s matkou. Mužský svet sa stáva cudzím a v podaní matky často nepriateľským priestorom.

2. Priebežný tok informácií od matky k dieťaťu vrátane hodnotenia  osôb a ich kategorizácie

Postava otca je komentovaná v negatívnom svetle. Dieťaťu sú opakované skutočné alebo i fiktívne pochybenia otca, jeho nedostatky sú prehnane komentované, rovnako ako nedostatky jeho rodičov. Má tiež pochybných priateľov, zamestnanie, kolegov. O zaujímavých aspektoch otcovho zamestnania či koníčkoch nepadne ani zmienka, rovnako ako o jeho úspechoch. Čokoľvek, čo s otcom nejako súvisí, je v lepšom prípade priebežne ignorované, v horšom devalvované.

3. Vytváranie postojov dieťaťa, jeho emočných reakcií, jeho priateľstvá a spojenectvá
Táto časť systému musí vychádzať zo zmienených informácií, ktoré sú opakované, sprevádzané emočnými prejavmi, hodnoteniami, kategorizáciami.

"Mal niečo priniesť, ale nepriniesol to, mal niečo zariadiť, síce mu to vyšlo, ale mal len viac šťastia ako rozumu". V psychike detí je zakotvená rola otca ako opatrovateľa (pomerne chatrného) a často ide o humanizovaného robota. Prichádza k úplnej absencii pozitívneho hodnotenia ľudských stránok otca, akoby napr. mohlo byť: "Ocko sa kvôli tvojej chorobe veľmi trápil, zháňal tých najlepších lekárov." "Ocko bol zo stavby domu veľmi unavený, ale hovoril, že má veľkú radosť z toho, že to môže urobiť pre svoje deti." Neskôr môže prísť ťažší kaliber. Dieťa počuje: "Trpela som, tvoj otec ma ponižoval, ubližoval mi, bil ma. Nedával nám peniaze, nemohla som ti kúpiť veci, ktoré tak potrebuješ. Dáva peniaze iným, ktorých má radšej ako nás..." atď. "Ty budeš isto lepší ako on".

Tým vzniká deťom veľké ublíženie; nevidia láskyplné chovanie a ak nemajú taký model, nemôžu sa tak ani chovať v dospelosti ku svojim partnerom, manželom. Ich vzťahy potom podľa toho vyzerajú.

Tieto informácie sú mimoriadne:
1 závažné, lebo priamo útočia na jadro detských emócií a formujú ich budúce zameranie
2 zradné, lebo dieťa si tieto informácie v neskoršom veku nemôže preveriť. To pre prípad, že by už dospelý jedinec chcel mať realistický obraz svojej primárnej rodiny.

4. Korupcia dieťaťa
Rodičia by mali dieťa viesť k jeho zdravému vývoju telesnému, citovému, rozumovému a morálnemu. Tak hovorí zákon o rodine. Avšak, ak chce rodič získať dieťa na svoju stranu, potom mu úplne toleruje prehrešky, dieťa nie je potrestané za previnenie, nevyžaduje plniť povinnosti, ukazuje, že je ten lepší rodič ako druhý, a to samozrejme i za cenu, že  bude mať dieťa rozmaznané, oneskorené vo vývoji, menej kompetentné vo svojom prostredí (napr. školnom). Prejavom korupcie môže byť preceňovanie dieťaťa („Ty si môj malý rytier“) a poskytovanie takých satisfakcií, ktoré môžu nadobudnúť charakter emočného zvádzania dieťaťa.

5. Odhaľovanie vinníka
Do systému vytesňovania patrí i príprava detí na to, kto zlyháva, neskôr potom na to, kto je vinníkom všetkého nedobrého, nepríjemného, zlého. Je to subsystém hodnotenia – kto sa snažil, kto mal dobré úmysly, kto sa naopak chcel chváliť, kto riskoval, nebral ohľad na city druhých, kto ich poškodil a pod. Línia uvažovania sa dieťaťu prefabrikuje, previnenia sa odkrývajú postupne, aby potom v závere mohol byť otec odmaskovaný ako vinník a odhalený s definitívnou platnosťou.

Sesterské stratégie:
Hyperprotektivita a narcistické zneužitie

Vytesňovanie otca nezrelými matkami, ak ako sme to popísali, má dve „sesterské“ stratégie, ich cieľ sa v podstatných veciach prekrýva a často vyústi do ešte prepracovanejšej stratégie vedúcej k vypestovaniu syndrómu zavrhnutého rodiča, podrobnejšie popísanému na inom mieste.

1. Hyperprotektivita
Jav materskej hyperprotektivity (nezdravá nadmerná starostlivosť) je v odbornej literatúre zmieňovaný len veľmi zriedka. Skôr sa s ním stretávame v hovorovej reči, napr. „mamičkin maznáčik“,„opičia láska matky k deťom“, „neurobí bez mamičky ani krok“ a pod.

D. Levy vo svojej štúdii referuje o dvadsiatich prípadoch „čistej“ materskej hyperprotektivity. Jej prejavom sú:
- nadmerný kontakt medzi matkou a dieťaťom
- stále sprevádzanie dieťaťa
- nadmerné láskanie
- infantilnosť dieťaťa pri obliekaní, kŕmení
- odradzovanie od nezávislého chovania marením vývoja dieťaťa k spoliehaniu na seba samého oslabovaním sebadôvery

G. Parker a P. Lipscombe uvádzajú, že spojenie medzi materskou hyperprotektivitou a vážnymi neurotickými a psychotickými poruchami je známe. U hyperprotektívnych matiek autori zistili vysokú mieru úzkosti, nutkavé myšlienky a zvýšenú potrebu ovládať. „Materská hyperprotektivita viedla paradoxne k nízkej miere skutočnej materskej starostlivosti“!

Podľa R. Gardnera jeden z faktorov materskej hyperprotektivity je zlosť. Hyperprotektívne matky vždy očakávajú, že sa ich dieťaťu môžu stať hrozné veci. Tieto obavy matky majú úzky vzťah k jej hnevným myšlienkam a citom. Matka môže napríklad odmietať rolu a povinnosti, ktoré kvôli dieťaťu musí zastávať. Objavia sa u nej primitívne impulzy a priania, aby sa niečo stalo (nemusí to byť nič hrozné). Má z toho pocit viny, lebo vie, že dobré matky sa zo svojho materstva plne tešia. Pocitov viny sa zbaví tak, že hnev potlačí a nakoniec vyjadrív podobe pre matku prijateľnejšej – v hyperprotektivite. Tá môže byť – a často býva – akýmsi tréningom, predstupňom  pre vypestovanie Syndrómu zavrhnutého rodiča.

Trnka študoval súbor 200 detí (150 hospitalizovaných a 50 ambulančných) z rozvedených rodín s poruchami adaptácie. Okrem iného autor zhodnotil vzťah matiek k týmto deťom a matky rozdelil do kategórií, ktoré uvádzame v poradí podľa percenta ich detí, ktoré boli zle adaptované (percento je v zátvorke). Z tabuľky je viditeľný výrazne škodlivý vplyv nezdravo nadmernejstarostlivosti!

1. Správny, normálny citový vzťah matkyk dieťaťu (11,9%)
2. matka zverila dieťa príbuzným, otcovialebo i cudzím ľudom (25%)
3. chladný citový vzťah matky k dieťaťu(25%)
4. citové prejavy matky k dieťaťuveľmi nevyrovnané, striedavé (28%)

5. nezdravá nadmerná starostlivosť matkyo dieťa (45,4%)!


E. Jesenská v článku Neznesiteľná „starostlivosť“ matiek popisuje typické chovanie matiek v roli svokry, ktoré je vo svojom dôsledku pre postihnuté dieťa ťažko deštruktívne. Skrytým cieľom týchto matiek je – tak ako aj v predchádzajúcich ukážkach – vlastniť „svoje“ deti , aj keď sú už vekom dávno dospelé.

Článok končí pasážou z knihy Davida Nivena – Problémy partnerským vzťahom spôsobujú nezvládnuté vzťahy matiek a synov: „Existujú matky, ktoré svojim synom nedovolia, aby sa od nich odpútali. Majetnícky si ich strážia a žiarlia na každú ženu, ktorá by ich mohla ohroziť. Také matky sú ochotné urobiť čokoľvek, aby zostali u svojich synov na prvom mieste. Nechápu, že im viac ubližujú, než pomáhajú.

Snáď žiadna matka nechce svojmu dieťaťu vedome ublížiť. Niektoré len nechápu, že svoje deti nemôžu na pupočnej šnúre držať večne.

Aké sú charakteristické prejavy materskej hyperprotektivity?

Zopakujeme poznatky Levyho: nadmerný kontakt medzi matkou a dieťaťom, stále sprevádzanie dieťaťa, nadmerné láskanie, infantilnosť dieťaťa pri obliekaní, kŕmení, odradzovanie od nezávislého chovania marením vývoja dieťaťa k spoliehaniu na seba samého oslabovaním sebadôvery.

Doplňujeme:
Vypytovanie sa na všetko, najmä na citové záležitosti, stála príprava jedál, znepokojenie  matky, ak je dieťa (resp. už dospelý človek) neprítomný a nemá matka priebežné informácie; hyperprotektívny rodič  predáva dieťaťu v podstate toto posolstvo: „Svet je nebezpečným miestom a pohromy v ňom prichádzajú naďalej. Drž sa mňa a ja ťa pred nimi ochránim. Odtrhni sa a môžeš skoro umrieť, ani si neuvedomíš, čo sa vlastne stalo.“

2. Narcistické zneužitie dieťaťa

Narcistické zneužitie dieťaťa rodičom je popísané v rovnako nazvanej subkapitole  štúdie W. Andritzkého, citujeme: „Ako so sa už zmienil, pocit „vnútorného prázdna“ je typický pre hraničné osobnosti. Tieto pocity sú kompenzované stále prítomným pudom po uznaní a po narcistickej „výžive“ či uspokojovaniu. To je dôvod, prečo taký rodič lipne na dieťati silou osoby, ktorá sa topí.

Heyne podrobnejšie popísal psychodynamiku, ktorú dieťa vyvinie v dôsledku „narcistického zneužitia“ a výstižne popísal vzorce chovania a seba prežívania:
„Rozumiem tým konšteláciu vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Rámec je daný matkinou potrebou narcistickej satisfakcie a jej využitím závislosti dieťaťa. Narcistické vzťahy sú charakterizované svojou symbiotickou povahou a exploatáciou. Dieťa je, obrazne povedané „vecou“ vytvorenou matkou, jej predĺžením seba samej, dieťa je niečím, čím môže vládnuť. Nie je schopná vnímať dieťa ako samostatnú osobu, uznávať jeho individualitu. Namiesto toho pripisuje dieťaťu narcistické významy, ktoré sa vzťahujú k nej. Dieťa  si idealizuje a prenáša do neho charakteristiky a maniere vychádzajúce len z jej očakávania, ktoré by dieťa malo naplniť.

V takomto vzťahu je „povinnosťou“ dieťaťa odstrániť matkou prežívaný nedostatok v jej osobnosti a perfektne naplniť toto matkine prázdno. Dieťa prežíva pozornosť matky len vtedy, ak napĺňa jej očakávania. Dieťa je odrádzané od snáh dosiahnuť väčšej autonómie, je tiež trestané a zaťažované pocitom viny, ktorú mu matka predáva. Dieťa môže mať povolené konať určité kroky, ale len do tej miery, dokiaľ ich je možné využiť spôsobom uspokojujúcim  matkine narcistické potreby. Akýkoľvek odklon od matkiných očakávaní je matkou vnímaný ako zraňujúce, či agresívne konanie, prejav zrady. Internú, rovnako aj externú separáciu dieťaťa od takejto matky je nutné odvrátiť, nech je cena akákoľvek. Taký je matkin postoj. Rozvíja sa teda vojna o kontrolu  - nielen detského chovania, ale tiež o cítenie a myslenie dieťaťa. Matka je presvedčená, že ona pozná dieťa lepšie, než dieťa pozná seba. Myslí si, že vie oveľa lepšie než dieťa, čo si vlastne dieťa v skutočnosti myslí, čo cíti, čo chce a čo robí.

Dodatok prekladateľa: Dieťa je tak „zvedené“ do pozície matkinho spojenca, preberá matkine očakávania, a tak narastá detská grandiozita, ktorá je neskôr v dospelosti vážnou prekážkou v partnerských vzťahoch.

Záver - širší pohľad do budúcna

Popísali sme tri javy škodlivé pre normálny, zdravý vývoj dieťaťa k emocionálnej a osobnostnej dospelosti, a to:

1. Postupné vytesňovanie otca zo života detí matkou – môže ísť o predrozvodové aktivity alebo o začiatok vytvárania syndrómu zavrhnutia rodiča alebo len prejavy excesívneho  sebectva
2. Aktivity hyperprotektívnej matky
3. Narcistické zneužitie dieťaťa

K vytesňovaniu otca zo života detí dochádza vo všetkých troch „výchovných“ stratégiách.

Ďalší spoloční menovatelia sú
- úzky  patologický vzťahk dieťaťu spojený s postojom jeho priebežného „vlastníctva“;
- nepovolenie dieťaťu, aby citovo a osobnostne dospelo;
- dieťa sa stáva hlavnou životnou náplňou pre matku bez ohľadu na jehodávnu fyzickú dospelosť;
- nekritickosť matky k odporučeniu odborných miest, ich ignorovanie.

Deťom vyrasteným v prostredí, ktoré zostane po vytesnenom otcovi, niečo podstatné chýba. Odborne môžeme povedať, že takéto deti budú pozadu vo svojom citovom, osobnostnom i morálnom vývoji. Budú tým výraznejšie poznamenané, ich budúci život je viac komplikovaný, súhrnne je možné povedať, že nedozrievajú do dospelých osobností. Pripomenieme tu v najväčšej možnej stručnosti, prečo považujeme rozlíšenie zrelej dospelej a nezrelej osobnosti za veľmi dôležité:

„Je predsa rozdiel, keď máme pred sebou človeka zrelého, uvážlivého, s rešpektom k právam druhých, kooperujúceho, hľadajúceho, ako najlepšie problém vyriešiť – alebo človeka zaťaženého traumami z detstva, ktoré ešte neodreagoval, z ktorých ešte nevyrástol. Jednanie takéhoto človeka voči nám bude najskôr neprimerané, napr. podozrievavé alebo poznamenané ťažkou neistotou vo všetkých základných veciach. Pri pozornejšom pohľade vidíme, že nezrelí ľudia majú dosť výrazné tendencie k egoizmu, k pocitom krivdy, závisti, nedostatku sebakritickosti atď.“

Rodina je základnou bunkou spoločnosti. Prostredie trojčlennej rodiny, zložené z matky, otca a dieťaťa, či detí, je základom pre socializáciu detí. V rodine sa od najútlejšieho detstva vytvárajú vzťahy dieťaťa k dôležitým osobám, dieťaťu sa nezmazateľne vštepujú základné postoje, hodnoty, dieťa sa učí, že svet sa skladá zo žien a mužov. Dieťa sa učí, ako sa vymieňajú názory, ako sa riešia spory, ako príde k dohode. Dieťa sa dozvedá o ženskom pohľade na svet a o mužskom atď. Všetko je už podrobne a opakovane popísané, zdokumentované (Krejčířová, Langmeier, Matějček, Říčan, Šulová, Vágnerová atď). Presvedčivú príhodu z tejto situácie uvádza Warshak.

Z takejto bunky môže byť jeden jej dôležitý formatívny a ochraňujúci člen vytesňovaný a nakoniec vytesnený. Z rodinného priestoru triangulárneho sa stáva podstatne chudobnejší vzťah len dvoch osôb , matky a dieťaťa. Aktér vytesňovania prejavuje vysokú mieru sebectva a pravidelne sa nezaobíde bez klamstiev, manipulácií, citového vydierania, korupcie. To všetko za podpory mnohých opatrovníckych súdov a spolupracujúcich odborov sociálno-právnej ochrany mládeže, väčšiny médií, mnohých politikov a za ľahostajnosti akademických miest.

Ako častý je v našich rodinách popísaný jav, popísané javy vytesňovania? O žiadnej takej štatistike či štúdii nevieme, určitým orientačným  ukazovateľom môže byť štatistika detí narodených mimo manželstva. Tento jav síce nie je totožný s javom vytesňovania otcov zo života detí, ale najskôr s ním súvisí. Presnejším ukazovateľom by boli počty narodených detí, pri ktorých matky vôbec neuviedli meno otca.
Percento týchto detí bez otca alebo s len okrajovým jeho výchovným pôsobením ešte stále porastie. Jav má v našej oficiálnej politike úplnú zelenú. Ako budú tieto deti pripravené na prípadné vlastné manželstvo a na výchovu detí?

Teraz sľubovaný pohľad do budúcnosti. Vidíme ju pesimisticky, anticivilizačné tendencie naberajú na sile. V myšlienkovom experimente si predstavme, že naša republika prijme z humanitárnych dôvodov desaťtisíce Afričanov. Až neskôr sa zistí, že väčšina z nich je nakazená vírusom HIV. Pre našu spoločnosť tak vyvstane veľmi vážne nebezpečenstvo. Na jeho odvrátenie by boli potrebné drastické a veľmi nákladné opatrenia. Nakoniec by sa našej vláde naším orgánom podarilo toto nebezpečenstvo odvrátiť. Nejakú dobu by sme sa z tejto kalamity spamätávali, ale nakoniec spamätali.

Odlišná situácia je u nezrelých rodičov, plodiacich potomkov, ktorým však dajú do vienka najskôr rovnakú či ešte nižšiu mieru zrelosti. V tomto prípade spoločnosť mechanizmy nemá, ani prostriedky, ako progresii tohto anticivilizačného javu zabrániť. Veľmi sa podobá prikrádajúcemu a často dlho nerozpoznanému vypuknutiu  rakoviny.

Na záver ešte dva postrehy:

Negatívne dopady popísaných javov postihujú najskôr otcov, príde však i na zmanipulované deti, ktoré na emocionálne nezrelú matku doplácajú iným spôsobom (podstatným ochudobnením v mnohých životných sférach, teda výrazným znížením kvality života). Ešte inými spôsobmi môže na svoje jednanie doplatiť taká matka; deti jej to v dospelosti môžu „vrátiť“ (výčitky, odcudzenie), alebo tiež ich život bude tiež neúspešný.

U niektorých čitateľov (otcov) tohto článku autor pozoroval paradoxnú reakciu. I keď sami mnohé zažili a pretrpeli, predsa sa im túto evidentnú surovú pravdu nechcelo akceptovať, hľadali skôr vlastné chyby a pre aktéra ospravedlnenia. Buď bola pravda príliš štipľavá a ostrá, alebo zapracovalo tabu „mamičky sa predsa nechovajú zle“, alebo oboje.